Haruki Murakami: Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania
Milujem Murakamiho tvorbu. Ani sa to inak nedá povedať. Prvú knihu čo som od neho prečítala, bola Kafka na pobreží a po prvých stranách som vedela, že som stratená, že je to hlboká a nepodmienečná láska. A dokonca aj keď sa všetky jeho knihy štýlovo na seba podobajú, som schopná sa k nemu stále a stále vracať, lebo každá kniha je úplne neopakovateľná.
Bezfarebný Cukuru je typický Murakmaiho hrdina. Je to muž medzi 30 – 40 rokmi ktorý hľadá. Seba, zmysle života, minulosť, budúcnosť, niečo neuchopiteľné, niečo, čo každého z nás posúva ďalej. Núti nás ráno vstať a urobiť krok do nového dňa.
Cukuru je bezfarebný. Jeho farby sa mu na ceste životom stratili a on vie kedy, ale nevie kde ani prečo. Netuší, ako je možné z jedného dňa na druhý stratiť všetky farby, ktoré boli súčasťou jeho života. Až sa raz po jednom stretnutí s takmer osudovou ženou rozhodne hľadať farby, ktoré stratil. Vracia sa do minulosti. Reálne aj vo sne. A práve v tom je Murakami nenapodobiteľný, čarovný a odlišný. Jeho hrdinovia sa vždy ocitnú niekde medzi reálnom a snom, vidinou, iným svetom? Je to práve to miesto, priestor, o ktorom tak tajne vieme že existuje. Želáme si aby bolo a aby sme sa doň aj my raz dostali. Miesto, kde sme vkročili do inej dimenzie a tak trochu závidíme jeho hrdinovi, že je tam. Hoci, na druhej strane sa tešíme, že sme tam nemuseli byť my.
Haruki Murakami: Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania
Bezfarebný Cukuru je kniha o súčasnom Japonsku. O každodennom živote, o nesplnených snoch a minulosti, ktorú sa snažíme prekričať alebo znova prežiť, či dokonca zmeniť. Hlavný hrdina, architekt staničných komplexov, stretáva v knihe okrem svojich stratených farieb aj spolupútnikov, ktorí sú rovnako záhadní ako je hlavný hrdina. „Spoluplavec“ Haida mu rozpráva o záhadnom chlapíkovi so šiestimi prstami, bývalí spolužiaci sa živia predajom automobilov, pracujú (ak sa to dá nazvať prácou) ako guru, alebo vyrábajú keramiku.
Posledná Murakamiho kniha je rovnaká ako všetky ostatné a napriek tomu je mierne odlišná. V tom nezachytiteľnom esprite, duchu, ktorý je z nej cítiť. A vôbec to nie je kniha na dovolenku. Je to kniha, počas ktorej alebo po prečítaní ktorej si chcete aspoň raz vypočuť Lisztovo Le mal du pays J, kniha, pri ktorej sa pýtate, či skutočne môže mať človek aj šiesty prst a na čo by mu bol a či sa môžu reálne veci odohrať aj vo sne. Pre mňa to bola kniha po ktorej som nemala chvíľu chuť čítať nič iné, lebo všetky emócie a zážitky som musela najprv vstrebať sama do seba. Každá Murakamiho kniha je ako by som si v jej prečítaní odžila kus svojho vlastného cudzieho života 😉
